V roku 1717 odkryli na strope chóru v Kostole sv. Martina v Dolnej Porube vročenie 1321, ktoré by naznačovalo stavbu kostola v tomto roku. (1) Kostol vyhorel v roku 1709 a aby sa múry nezrútili pod vplyvom počasia, narýchlo ho pokryli slamou. Takto bol pokrytý dlhšiu dobu. Až v roku 1729 vizitácia kostola konštatuje, že je už strecha krytá šindľom, o čo sa postaral záložný majiteľ Košeckého panstva Ferdinand Pfeffershoven. On dal postaviť aj nový oltár s drevenou sochou sv. Martina. Po oboch stranách sochy boli postavy apoštolov sv. Petra a sv. Pavla. Nad oltárom stála socha sv. Michala archan-jela, ktorý šliapal po drakovi spútanom reťazou, a v pravej ruke držal ohnivý meč. Po bokoch mu stáli dvaja anjeli. (2)
Pôvodný oltár bol vznešený, pozlátený, v strede so sochou sv. Martina a navrchu bola socha Panny Márie. Tak ho popisuje vizitácia z roku 1671 aj 1700. (3)
Kostol pred vyhorením bol kamenný, nad svätyňou mal klenbu, v lodi tabuľový strop, vežu mal drevenú s dvoma zvonmi. Mal aj dva drevené chóry. Jeden pre spevákov nad vchodom – bez organa, druhý pre ľud.
Pokiaľ sa dá zistiť, veriaci Dolnej i Hornej Poruby v roku 1507 a (až?) 1586 patrili do farnosti Košeca. (4) Súviselo to iste s ich príslušnosťou k panstvu Košeca. Neskôr sa vytvorila farnosť Horná Poruba s filiálkou Dolná Poruba. V roku 1713 bola farnosť Horná Poruba zjednotená osobou farára s omšenskou farnosťou. (5) To isté sa píše v roku 1729. (6) Omšenský farár spravoval Hornú i Dolnú Porubu aj v rokoch 1688–1752, i keď pre Hornú a Dolnú Porubu sa viedla zvláštna matrika. (7)
Petröciovci, ktorí vlastnili Košecké panstvo do roku 1671, boli evanjelici a priviedli k vyznávaniu tejto viery aj svojich poddaných. 17. storočie a začiatok 18. storočia boli v znamení povstaní šľachty proti katolíckym Habsburgovcom, ktorí Uhorsku vládli. Povstalci presadzovali aj náboženské požiadavky evanjelikov. Bola to doba násilia, preberania kostolov a farností podľa toho, kto dobyl určité územie. V roku 1670 bolo prezradené Vešeléniho sprisahanie proti kráľovi a to dalo podnet na prenasledovanie niektorých evanjelických farárov a viedlo k prevzatiu kostolov pre katolíkov. V tomto roku prevzal katolícky farár františkán František Kakomen kostoly aj v Hornej a Dolnej Porube. Pôsobil tu len do roku 1674, kedy už tieto obce spravoval omšenský farár Matej Moncman. (8) Je pravdepodobné, že v období Tököliho povstania (1678–1685) sa znova presadili evanjelické bohoslužby v kostoloch, keďže Petröci spolu s Tököliho kurucmi obsadili Košecké panstvo. V roku 1688 konštatuje vizitátor omšenskej farnosti, že všetci obyvatelia sú evanjelici. V rokoch 1688–1700 bol omšenským katolíckym farárom Matej Šoltýs (aj Saltiss), hoci katolíkov tu bolo vtedy vo farnosti len 9, ostatní všetci boli evanjelici. Za povstania Františka I. Rákociho (1703–1708) musel omšenský farár Andrej Solčáni ustúpiť a prenechať faru v Omšení evanjelickému kazateľovi Mikulášovi Maturinimu. Ešte predtým však prevzal evanjelický kazateľ Michal Peták faru v Hornej Porube, do ktorej patrila aj Dolná Poruba. (9) Po jeho smrti spravoval obe Poruby Maturini až do roku 1710, kedy zomrel. Prvým katolíckym farárom po ňom bol Mikuláš Bartovič. Do roku 1713 prestúpilo v Dolnej Porube na katolícku vieru len 28 evanjelikov. Po Bartovičovi však slúžili v omšenskej farnosti už len katolícki kňazi a v roku 1797 bolo v Dolnej Porube už 754 katolíkov.
Katolícka farnosť Omšenie patrila do Trenčianskeho archidiakonátu a s ním do starobylej
Nitrianskej diecézy.
Evanjelické zbory v Omšení a Porube patrili od polovice 16. storočia do Dolnotrenčianskeho kontubernia. V 17. storočí sa začalo nazývať Dolnotrenčiansky seniorát a po synode v Žiline v roku 1610 ho zadelili do Bytčianskej superintendencie. (10)
Dolná Poruba je v súčasnosti po cirkevnej stránke filiálkou rímskokatolíckej farnosti v Omšení. Farnosť bola evanjelická počas takmer celého 17. storočia, a počas povstania Františka Rákociho II. v rokoch 1704–1709. Po roku 1709 je farnosť trvalo rímskokatolícka.
Od roku 1831 boli farármi, príp. správcami farnosti nasledujúci kňazi:
1831–1850 Matej JANKOVIČ (Matjás JANKOVICS)
1850–1851 Pavol ŠUMICHRAST (Paulus SCHUMICHRAST)
1851–1865 Juraj ŽILINČÍK (Georgius ZSILINCSIK)
1865–1888 Anton KROPÁČI (Antonius KROPACSY)
1888–1890 Valerius MIČELI (Valerius MICZELYI)
1890 Michael JUSIK (farár z Hornej Poruby)
1890–1915 Ján DARVAI (János DARVAI)
1915–1917 Štefan ZLÁMAL
1917–1933 Július REKTORY
1933–1935 Pavol KOLLÁR
1935–1941 Ignác KUBIŠ
1941 Jozef PÓCSIK
1941–1947 Koloman JUSZKA
1948 Ľudovít BEDNÁRIK (farár z Trenčianskej Teplej)
1948–1970 Rudolf GERŠI
1970–1971 Jozef KAISER, Pavol METELKA
1971–1991 Ernest OMACHEL
1991–1992 Caesar MIZIA
1992–1994 Peter FEDOROVICZ
1994–1996 Ján MIGACZ
1996–2001 Ivan ĎURIŠ
2001–2008 Karol KONÍČEK
2008– 2023 Miroslav LYSIČAN
2023 – Michal ŠRANK
Zaujímavé je, že aj v pohnutých revolučných a národnoobrodeneckých rokoch 19. storočia zostal vo farnosti 19 rokov (1831–1850) ten istý farár Matej JANKOVIČ (Matjás JANKOVICS), po ňom nasledovníci v 19. storočí Juraj ŽILINČÍK (11) (Georgius ZSILINCSIK), Anton KROPÁČI (Antonius KROPACSY), tiež po viac ako 10 rokov. Historickou zaujímavosťou v matričných knihách z rokov 1850–1853 sú podpisy významného trenčianskeho farára Ľudovíta Bonaventuru Stárka, znovuobjaviteľa rímskeho nápisu na trenčianskej hradnej skale, historika a jedného z aktívnych obnoviteľov kláštora na Skalke pri Trenčíne. Ľ. B. Stárek chodil na pravidelné koncoročné kontroly z titulu svojej funkcie trenčianskeho dekana.
V rokoch 1917–1933 zostal dlho Július REKTORY. S jeho menom je spojená administratívna agenda i samotná rekonštrukcia kostola v Dolnej Porube z rokov 1929–1930. Podľa dobového zápisu vo farskej kronike „s ľudom obcoval vľúdne, vyhovel každej jeho žiadosti natoľko, že ľud je navyknutý, že každá jeho žiadosť musí byť splnená“. Príčinou jeho odchodu z farnosti boli zhoršené hospodárske pomery. (12)
Rudolf GERŠI a Ernest OMACHEL pôsobili vo farnosti viac ako 20 rokov. V rokoch 1991–1996 bolo „poľské obdobie“, keď sa striedali traja poľskí farári. Ernest Omachel, pôvodom zo Skalky nad Váhom, sa spolu s veriacimi z farnosti tiež aktívne zapojil do záchranných prác na bývalom benediktínskom kláštore na Skalke.
Dolná Poruba sa môže pýšiť originálnym vkladom do katolíckej rodiny. Dňa 21. decembra 1943 sa tu narodil Emil VÁNI. Do Spoločnosti Ježišovej vstúpil 9. januára 1971. Ordinovaný za kňaza bol 30. decembra 1979. V rokoch 1993–1997 vykonával úlohu provinciála, v januári 2007 bol náhradným elektorom provincie SJ. Od roku 2012 pôsobil v Piešťanoch ako exercitátor a k roku 2013 bol menovaný za superiora v Ivanke pri Dunaji. Od júla 2013 bol menovaný za riaditeľa Centra spirituality.
Práve Emil Váni celebroval 14. 9. 2014 slávnostnú omšu na Bukovine, počas ktorej v obci posvätili novú krížovú cestu, vybudovanú v priebehu augusta a septembra 2014. „Táto krížová cesta bola postavená farníkmi farnosti Omšenie – Dolná Poruba na večnú česť a slávu Božiu a na duchovný úžitok nábožných pútnikov. Chceli sme, aby pamiatka Kristovho utrpenia ožila v ľudských dušiach,“ uvádzajú iniciátori na informačnej tabuli.
Z hľadiska cirkevného a obradového života v obci sa najviac slávili veľké výročné sviatky: Vianoce – narodenie pána, Veľká Noc – umučenie a vzkriesenie Krista Pána, Ducha – zoslanie Ducha Svätého, deň posvätenia chrámu na sv. Martina.
Štedrý deň je veľmi obľúbeným kresťanským sviatkom, ale jeho pôvod siaha až do pôvodných, predkresťanských osláv zimného slnovratu, ktorých súčasťou bolo aj hodovanie. Pod vplyvom kresťanstva a s dodržiavaním prikázaného pôstu, sa hostina posunula až na večer (po západe slnka sa už začína nový deň). Malým deťom sa sľubovalo, že ak vydržia nejesť, uvidia večer zlaté prasiatko alebo zlatý voz.
Udalosťou roka takmer v každej rodine býva štedrá večera – slávnostná, dôstojná a nenapodobiteľná. Počas dňa rodina držala pôst. Až večer gazdiná začala pripravovať stôl, ktorý prikryla čistým obrusom. Na stôl postavila svietnik so sviečkou, slamienku, do ktorej nasypala za hrsť z každého obilia, cesnak, cibuľu, jablká, hrušky, orechy i sušené slivky, položila ju na stôl, čím sa mala zabezpečiť dobrá úroda všetkých druhov aj v nasledujúcom roku. Ďalej, aby stôl bol stolom hojnosti, dala naň oblátky, med, fľašu pálenky a chlieb. Takto pripravený stôl symbolizoval všetko, čo sa urodilo. Keď rodina zasadla k štedrovečernému stolu, najstarší jej člen, zvyčajne muž, povstal a pozdravil všetkých, spoločne sa pomodlili a pripili si, aby sa o rok takto všetci v plnom zdraví zišli.
Veľká noc je najväčším kresťanským sviatkom, ktorý pripomína Kristove utrpenie a následné zmŕtvychvstanie. Sviatok je pohyblivý, určuje ho prvá nedeľa od splnu mesiaca po jarnej rovnodennosti.
Sviatok Ducha, teda zoslania Ducha Svätého sa oslavuje sedem týždňov po Veľkej noci. Je to sviatok, keď podľa novozákonnej tradície na zhromaždených apoštolov na deň Letníc, zostúpil z neba Duch Svätý. Sviatok Ducha Svätého je pôvodný deň Letníc, v domácej tradícii nazývaný aj Turíce. Na tento sviatok sa zelenými vetvičkami a listami (hlavne lipovými) ozdobovali domy a príbytky. Bol to symbol prichádzajúceho leta, dovtedy sa chodievali vyhrabávať a čistiť lúky a lesné studničky. Ľudový názov Turíce je spojený s obradmi na počesť mŕtvych predkov, pri ktorých sa používali aj masky turov (býkov).
Deň posvätenia chrámu a sviatok sv. Martina je opísaný v kapitole Pamätihodnosti.
Poznámky
1) ĎURČO, MAREK: Kostoly ako sakrálne objekty vo farnostiach na strednom a hornom Považí na prelome 17. a 18. storočia. In: Vlastivedný zborník Považia XXIV. Žilina: Považské múzeum, 2009, s. 30.
2) Slovenský národný archív (ďalej len SNA), Vizitácia farnosti Omšenie z roku 1729. Na mikrofilme č. II. B 159.
A vizitácia z roku 1766. Na mikrofilme č. II. B 161.
3) Tamže, vizitácia z rokov 1671 a 1700. Na mikrofilme č. II. B 156 a II. B 157.
4) ĎURČO, MAREK – NEMEŠ, JAROSLAV: Miscellanea ecclesiastica Nitriensia I., Wydawnictwo i Drukarnia Towarzystwo Slowakoów w Polsce 2007. s. 261–262, 276–277.
5) SNA, Vizitácia farnosti Omšenie z roku 1713. Na mikrofilme č. II. B 157.
6) Tamže, Vizitácia farnosti Omšenie z roku 1729. Na mikrofilme č. II. B 159.
7) Farský úrad Omšenie, Matrika pokrstených, sobášených a zomrelých pre obce Horná a Dolná Poruba z rokov 1688–1752.
8) SNA, Vizitácia farnosti Omšenie z roku 1674. Na mikrofilme č. II. B 156.
9) Tamže, Vizitácia farnosti Omšenie z roku 1713. Na mikrofilme č. II. B 157.
10) Evanjelická encyklopédia Slovenska, ed. PETRÍK, BORISLAV a RYBÁR, PETER, 1. vyd., Modra: BoPo, 2001, s. 448.
11) Juraj Žilinčík sa narodil 27. apríla 1815 vo Vrbovom pri Piešťanom. Ako kňaz účinkoval okrem iného v Trenčianskej Turnej a Trenčianskej Teplej. Prispieval do Katolíckych novín. Na sklonku svojho života spravoval farnosť v Dubnici nad Váhom, kde 11. apríla 1899 zomrel. Bližšie pozri: Omšenské noviny, roč. XXI, č. 1/ 2015, s. 6.
12) V dôsledku hospodárskej krízy poklesol výnos farskej bane. V Trenčianskych Tepliciach sa pozastavila výstavba nových domov, pričom štrk z farskej bane stratil odbyt. Táto baňa prinášala farárovi Rektorymu v niektorých rokoch čistý zisk 20 000 korún ročne. Kronika rímskokatolíckej farnosti Omšenie, rok 1933.