Farnosť Omšenie

Cirkevného charakteru je už prvá písomná zmienka o Omšení, keď sa v účtovnom registri pápežských vyberačov desiatkov z rokov 1332 – 1337 spomína Mikuláš (1) farár Omšenia, ktorý zaplatil 3 groše, čo v porovnaní s ostatnými farami nebolo veľa. Dá sa predpokladať, že v tom čase tu bola menšia farnosť s kostolom, ktorý pochádzal z polovice 13. storočia. (2) Po tristo rokoch, v roku 1536, bol kostol pravdepodobne prestavaný (3), z pôvodného zostala veža a časť múra lode v románskom slohu. Po prestavbe v roku 1536 bol nad sakristiou a svätyňou zaklenutý, v lodi mal tabuľový strop. V roku 1754 konštatuje však kanonická vizitácia, že kostol je už nedôstojný k slúženiu sv. omší, vraj sa podobá viac chlievu ako oltáru – kostolu (similior harae quam arae). (4) Vežu kostola dal opraviť farár Ján Mihalovič (pôsobil v Omšení v rokoch 1767 – 1789) zo základiny Michala Bánovského. Stálo to 105 zlatých. Pravdepodobne oltár z roku 1536 bol gotický, lebo bol tabuľový. (5) Za účinkovania farára Jána Mihaloviča sa postavil nový oltár. Bol už asi barokový, natretý bol na bielo-modro a niektoré časti boli pozlátené. Za pozlátenie zaplatila rodina Bošániová. (6) Vtedy sa dal kostol tiež vydláždiť. Úplne novú strechu dal urobiť v roku 1790 farár Ignác Lehocký. Chórus v kostole bol vymurovaný v roku 1792, kedy sa zakúpil aj organ z kostola v Skale. Veža kostola mala však trhlinu a sakristia sa oddeľovala od kostola, tabuľový strop v lodi bol práchnivý. Preto v roku 1802 za toho istého farára sa kostol úplne obnovil a postavila sa nová sakristia za svätyňou.7 V roku 1838 sa za pomoci omšenského rodáka Jána Bajzíka kostol zväčšil a obnovil.8 Ján Bajzík sa narodil v Omšení 1. 9. 1765 rodičom Jánovi Gabrišovi, inak Bajzíkovi a Zuzane Počovjech. Vyštudoval za kňaza a pôsobil ako kanonik v Kaloči. Tam aj zomrel 25. 6. 1839. (9) V roku 1808 založil základinu na omšenský kostol vo výške 100 zlatých. (10) Pri prestavbe kostola v roku 1838 urobili vchod od východu, kde je teraz svätyňa, a oltár bol premiestnený k veži. Do dnešnej podoby sa kostol dostal po ďalšom zväčšení v roku 1927. (11)

Fara bola do roku 1765 len drevená, dvojpodlažná, ale už hrozilo jej zrútenie. V roku 1765 bola postavená nová, murovaná. Na náklady zemepána ju vystavili farníci. V roku 1792 sa v strede obce na náklady zemepána postavila z kameňa socha Jána Nepomuckého. V roku 1794 farníci postavili s finančnou pomocou zemepánov za dedinou smerom k Trenčianskym Tepliciam kaplnku zasvätenú Panne Márii. Bola v nej drevená socha Panny Márie. Obec sa zaviazala, že bude kaplnku udržiavať. V roku 1796 obyvatelia Omšenia na svoje náklady postavili kríž na cintoríne. (12)
Fara v Omšení bola chudobná. Kým zemepáni sídlili v Omšení, farár dostával od nich stravu a 12 zlatých, ale keď už tam nebývali, nedostával od nich nič. Patrón kostola Štefan Bošáni býval napríklad v roku 1797 vo Veľkých Bošanoch. (13) V roku 1824  biskup Ján Gustíni zriadil pre faru kapitál 250 zlatých, ktoré sa mali uložiť na úrok. Z úrokov mal dostávať omšenský farár 12 zlatých ročne a učiteľ 3 zlaté. (14)
Pri fare bola jedna zeleninová a jedna slivkami vysadená záhrada. K fare patrili aj lúky na 6 vozov sena a 65 a ¾ merice polí, z ktorých sa však obrábalo len 43 meríc, a to trojpoľným hospodárením. Ostatné polia boli zanesené kamením a zjarčené. Aj úroda z obrábaných polí bola v tomto hornatom a neúrodnom teréne slabá. Od sedliakov, z ich vlastnej úrody, dostával farár sotva 45 korcov pšenice, hoci mali dávať 53 korcov. Okrem toho 4 sedliacke usadlosti mali dávať po 4 korce pšenice, ale dávali spolu len 12 meríc jačmeňa. Želiari odovzdávali ovos. Farníci boli povinní obrábať farské polia, ale odmietali to robiť, preto farár musel polia obrábať so svojím služobníctvom vo vlastnej réžii. Farárovi patrili aj poplatky zo štóly – od vysluhovania sviatostí krstov, sobášov a pohrebov. Napríklad v roku 1766 bolo 74 krstov, 15 sobášov a 45 pohrebov. Z koledy vtedy dostal 10 meríc ovsa. Celkový príjem farára v tom roku bol vyše 192 zlatých. (15)
V roku 1797 sa v kanonickej vizitácii konštatuje, že celá farnosť je katolícka a býva tu niekoľko židov. Farníci sa však v nedeľu pred omšou aj po omši hneď ponáhľajú do krčmy.
Omšenie je starobylá farnosť. Podľa dostupných prameňov od roku 1674 mala filiálky Hornú a Dolnú Porubu, s krátkym prerušením, keď evanjelický kazateľ Michal Peták pôsobil ako farár v Hornej Porube s filiálkou v Dolnej Porube asi od roku 1703. Po jeho smrti sa obe Poruby pričlenili k Omšeniu, kde ich spravoval evanjelický farár Mikuláš Materini, a potom už zostali filiálkami Omšenia do roku 1803, kedy sa Horná Poruba včlenila do farnosti Ilava a v roku 1831 vznikla v nej samostatná farnosť. Dolná Poruba doteraz patrí do farnosti Omšenie a s ňou do Nitrianskej diecézy rímskokatolíckej cirkvi.
V minulosti sa vierovyznanie obyvateľov dedín podriaďovalo vierovyznaniu zemepána, podľa znenia „cuius regio eius religio“, komu patrí panstvo, ten určuje aj náboženstvo. Keď v čase reformácie páni Omšenia prijali protestantizmus, prevzali ho aj dedinčania, lebo kostol bol zverený protestantom. V čase rekatolizácie sa zase podľa katolíckych zemepánov navrátili kostoly katolíkom a ľudia postupne pod vplyvom katolíckych farárov prechádzali späť na katolícku vieru.
Bližšie údaje o omšenských farároch máme až od roku 1601. (16) Omšenská farnosť prijala evanjelické vierovyznanie hneď začiatkom 17. storočia pod vplyvom patrónov kostola Ujfalušiovcov. (17) Prvým evanjelickým farárom bol rodák z Beluše Mikuláš Baroš, syn Michala Baroša a Kataríny Lenochovej. Po štúdiách pôsobil ako učiteľ a vychovávateľ, naposledy v Ilave, odkiaľ prešiel na omšenskú faru v roku 1601. Pôsobil tu do jesene roku 1603. Po ňom nastúpil Mikuláš Nicolaides Klobučický, syn Ondreja Mikulových (po latinsky Nicolaides) a jeho manželky Kataríny. Do Omšenia ho povolal pán Ondrej Ujfaluši – tiež z Ilavy, kde pôsobil ako rektor školy. V roku 1606 odišiel do Bieroviec a z Bieroviec v roku 1613 do Košece. Zomrel v Košeci v roku 1638. (18) Potom povolali do Omšenia Mikuláša Svatku, ktorý bol vtedy farárom v Soblahove. Mikuláš Svatko bol rodákom z Nemeckej Ľupče a zdržal sa v Omšení do roku 1611. V tom čase bol v Omšení aj kantor, „nejaký domkár“, ktorý spieval v kostole a posluhoval farárovi a robil tiež pisára panskému úradníkovi, niektoré deti učil čítať, písať a katechizmus, ale škola tam vraj ešte nebola. Pavol Lazícius bol farárom v Omšení len v rokoch 1611 a 1612, kedy odišiel do Lednice. V rokoch 1612 – 1620 pôsobil v Omšení Martin Ponický (Ponicenus). Tento spísal knihy, ktoré daroval fare pán Štefan Baračka. V období 1621 – 1628 bol omšenským farárom Mikuláš Galli. Nevedno, z akého dôvodu ho však patrón kostola a fary Štefan Baračka vyhodil z fary. V roku 1629 bola fara uprázdnená, bez riadneho farára. Potom tu pôsobil Ján Stupavský až do roku 1634, kedy odišiel do Hrad-nej. Martin Andreades bol rektorom v Mošovciach, keď ho zavolali na omšenskú faru v roku 1634. V Omšení aj zomrel v roku 1641. Od roku 1641 do roku 1649 bol farárom v Omšení Pavol Nosticius Nosický. Prišiel sem z fary v Prusoch a v roku 1649 odišiel do Melčíc. Za jeho pôsobenia vizitoval omšenskú farnosť superintendent Zachariáš Láni. Okrem iného poznamenal, že rektor (učiteľ) je pijan a jeho život vzbudzuje podozrenie. Ak sa nenapraví, vyhodia ho. Volal sa Ondrej Coturnarius  (Čižmár) a potrestali ho za priestupky zatvorením do chlieva na jeden deň. Ďalším omšenským evanjelickým farárom bol Matej Snicellius (Sníček). Do Omšenia prišiel z Dobrej a odišiel v roku 1655 do Kostolian v Bojnickom kontuberniu. Namiesto neho prišiel do Omšenia Matej Domko (Domkovius). (19) Narodil sa v Nemeckej Ľupči ako syn Štefana Domku a Žofie, rod. Šrotovej. Bol rektorom v Dolnom Kubíne, potom diakonom v Ilave a v rokoch 1655 – 1663 farárom v Omšení. Prežil tu aj obdobie turecko-tatárskeho plienenia v roku 1663. Na fare prichýlil svojho švagra Daniela Krmana staršieho s  manželkou, ktorej sa v Omšení narodil syn Daniel Krman mladší, neskorší superintendent a náboženský spisovateľ. Matej Domko však pri nájazde Tatárov našiel úkryt v horách a po pretrpenom súžení a strachu v Omšení v tom roku aj zomrel. Štefan Francisci (Lišovíni) pôsobil vo farnosti v rokoch 1664 – 1673. (20) Narodil sa 20. 12. 1626 v Lišove, okres Krupina rodičom Františkovi Ferenčíkovi a Marte, rod. Kováčovej. Po štúdiách pôsobil ako rektor v Považskej Bystrici a Ilave. Odtiaľ prešiel za farára do Omšenia. Bol trikrát ženatý a narodilo sa mu 5 synov a 5 dcér. Zomrel 8. 11. 1691 v Čiernom Brode, okres Galanta. (21)
Z Omšenia pochádzal evanjelický kňaz Jakub Ambrózy (Mysenus), ktorý je doložený vo farnosti Sečovská Polianka v roku 1620 a pôsobil vo viacerých evanjelických cirkvách v Šariši a v Zemplíne. (22)
Farnosť prevzali katolíci v roku 1674, v piatok po Veľkej noci. Farárom bol v roku 1674 Ján Bojcáni, po jeho smrti sa stal omšenským farárom Matej Moncman, v rokoch 1688 – 1699 bol katolíckym farárom Matej Šoltýs (Saltiss). Keď nastúpil do farnosti v roku 1688, bolo v nej 1492 „duší“ a všetci boli evanjelici. V tom istom roku zaobstaral učiteľ v Dolnej a Hornej Porube, Ján Tornari matričnú knihu pre filiálky Omšenia Hornú a Dolnú Porubu. Pre Omšenie sa tiež viedla matrika. Obe knihy sú vedené od roku 1688 do roku cca 1752 s niektorými staršími údajmi z roku 1680.V kanonickej vizitácii z roku 1694 je záznam, že farár mal už katolíckeho organistu Juraja Lukáčika.
V roku 1697 sa spomína v Omšení aj rektor (učiteľ) Juraj Čičo (Czico aj Cziczo), katolík. Farár Matej Šoltýs mal v roku 1697 48 rokov a ako farár vtedy pôsobil už 20 rokov. (23) Ďalší katolícky farár Andrej Solčáni musel za Rákociho povstania prenechať faru evanjelikom.

V roku 1704, v čase protihabsburského povstania Františka II. Rákociho, ktorého cieľom bolo okrem iného presadzovať záujmy evanjelikov, sa stal omšenským evanjelickým farárom bývalý trenčiansky učiteľ Mikuláš Materini, zapisovaný aj ako Maturini. Zvolili ho tiež za konseniora Trenčianskeho kontubernia.
Po porážke povstania definitívne prevzala omšenskú farnosť katolícka cirkev. Po smrti Mikuláša Materiniho v roku 1710 sa stal farárom katolík Mikuláš Bartovič. Do Omšenia prišiel už 25. decembra 1709. Dňa 4. 9. 1712 nastúpil farár Juraj Kemencei, ktorý tu v roku 1716 zomrel. Dňa 17. mája 1716 uviedli na omšenskú faru Martina Gašparoviča (24), ktorý neskôr, v rokoch 1718 – 1735, pôsobil v Nemšovej (25) a založil fundáciu (základinu) pre kostoly v Nemšovej a Omšení. Od 3. 5. 1718 pôsobil v Omšení Adam Palička. Ako 39–ročný tu 18. augusta 1724 zomrel. Po ňom sa stal farárom Ján Figula. Ďalším katolíckym farárom bol Michal Bánovský, ktorý sa spomína v rokoch 1728 a 1729, kedy mal 28 rokov a kňazom bol dovtedy jeden rok. Za svojho pôsobenia v Omšení dal nanovo pokryť šindľami sakristiu. V tom čase bol organistom a učiteľom (ludimagister) Ján Hortuláni. Michal Bánovský odišiel do Dežeríc. Založil tiež základinu na omšenský kostol. Farár Ján Budai pôsobil v Omšení od 10. 6. 1735. Od roku 1742 bol farárom Ján Szorad. V čase jeho pôsobenia sa spomína rektor (učiteľ) školy Jozef Valentini a richtár obce Andrej Farnadin, ktorý 28. decembra 1751 daroval kostolu dve dvojice svietnikov po 16 grošov. (26) Od roku 1763 účinkoval v Omšení Ján Fedora, po ňom, len čo dokončil štúdiá (študoval v nitrianskom seminári), prevzal farnosť Ján Štrbavý a spravoval ju do roku 1766.

Ján Štrbavý pochádzal z Dolných Naštíc, narodil sa 14. 2. 1739. (27) Dlhoročným farárom v Omšení bol Ján Mihalovič. Pochádzal z Dolných Klobušíc, kde sa narodil v roku 1734. Bol farárom v Zákopčí a odtiaľ prišiel v roku 1767 do Omšenia. Strávil tu 22 rokov – do roku 1789, kedy odišiel do novo ustanovenej farnosti v Opatovej, kde bol prvým farárom. Dožil na penzii v Klobušiciach a zomrel 12. mája 1800. (28) Ešte dlhšie bol farárom v Omšení jeho nástupca šľachtického pôvodu Ignác Lehocký. Pochádzal z Lehôtky v Turci. V roku 1780 je zapísaný ako seminarista v Nitre. (29) Bol kaplánom v Kovarciach a Veľkých Bošanoch. Za svojho pôsobenia v Omšení v období od 30. 11. 1789 do roku 1827 dal  obnoviť kostol. Zomrel 26. mája 1827 v Omšení ako 66-ročný a bol pochovaný v krypte kostola.
Gróf Ľudovít Ňári sa v Omšení zdržal krátko – od roku 1827 do roku 1829 – spolu 1 rok a 9 mesiacov. Podobne aj Juraj Hábel spravoval farnosť len od 26. februára 1829 do roku 1831, kedy odišiel do Dolných Motešíc. Juraj Hábel sa narodil v Trenčíne 2. septembra 1796, študoval na gymnáziu v Trenčíne, v nitrianskom biskupskom lýceu a v seminári v Budapešti. Po kaplánovaní v Domaniži, Rajci a v Bošanoch sa stal farárom v Omšení. Zomrel v Bratislave 7. februára 1877. (30) Od 11. decembra 1831 do roku 1850 bol farárom v Omšení Matej Jankovič. Predtým bol pravdepodobne kaplánom vo farnosti Belá pri Varíne (v rokoch 1828 – 1830). (31)
Hoci prvé zmienky o farnosti Omšenie pochádzajú už z roku 1332, kedy sa spomína plebanus Missen (farár z Omšenia), matrika je vedená od roku 1688. Farnosť pôvodne tvorila súčasť dekanátu Trenčín, po novom rozdelení diecéz vo februári 2008 bola zaradená do Nemšovského dekanátu. Je známe, že v minulosti bola určitý čas aj evanjelická. Od druhej polovice 19. storočia až dodnes je však už výlučne rímskokatolícka. Dosvedčuje to aj nasledujúci prehľad kňazov pôsobiacich vo farnosti.
Od roku 1831 spravovali úrad farára, prípadne správcu farnosti či kaplána v Omšení nasledujúci kňazi:
1831–1850 Matej JANKOVIČ (Matjás JANKOVICS);
1850–1851 Pavol ŠUMICHRAST (Paulus SCHUMICHRAST);
185 –1865 Juraj ŽILINČÍK (Georgius ZSILINCSIK);
1865–1888 Anton KROPÁČI (Antonius KROPACSY);
1888–1890 Valerius MIČELI (Valerius MICZELYI);
1890 Michael JUSIK (farár z Hornej Poruby);
1890–1915 Ján DARVAI (János DARVAI);
1915–1917 Štefan ZLÁMAL;
1917–1933 Július REKTORY;
1933–1935 Pavol KOLLÁR;
1935–1941 Ignác KUTIŠ;
1941 Jozef PÓCSIK;
1941–1947 Koloman JUSZKA;
1948 Ľudovít BEDNÁRIK (farár z Trenčianskej Teplej);
1948–1970 Rudolf GERŠI;
1970–1971 Jozef KAISER, Pavol METELKA;
1971–1991 Ernest OMACHEL;
1991–1994 Peter FEDOROWICZ, MIC (32) (Piotr FEDOROWICZ);
1991–1992 Cézar MIZIA, MIC (Caesar MIZIA);
1994–1996 Ján MIGACZ, MIC (Jan MIGACZ);
1996–2001 Ivan ĎURIŠ;
2001–2008 Karol KONÍČEK;
2008– 2023 Miroslav LYSIČAN. (33)
2023-             Michal ŠRANK
Medzi základné rysy ľudovej zbožnosti patrila okrem iného účasť na nedeľnej sv. omši. Poľský historik Agaton Giller, ktorý navštívil Omšenie okolo r. 1874, vo svojej správe uvádza: „Pán farár Anton Kropacsy slúžil veľkú omšu. Okolo veľkého oltára stáli chlapci a dedinskí parobkovia vo svojich pestrých krojoch, pekní a krásni, v tmavomodrých vestách; za nimi bližšie hlavnej kostolnej lode sa zhromaždili dievčatá s bielymi stužka-mi vo vrkočoch, ktoré mali obtočené okolo hlavy. Za dievčatami v hlavnej lodi kostola stáli alebo sedeli v laviciach vydaté ženy v bielych sukniach a s ručníkom na hlave a až za nimi, pod chorúsom, sa nachádzali gazdovia v bielych kabaniach. […] Všetci sa príkladne modlili spamäti alebo z knižiek opakujúc modlitby. Spievali celkom zladene, čo sa v dedinských kostoloch málokedy stáva.“ (34)

Spev tvoril podstatnú zložku ľudovej zbožnosti v Omšení. Staré cirkevné spevníky sa však nezachovali, pretože podľa tunajšieho zvyku ich dávali zosnulému do truhly. Nie-ktoré pramene jednak uvádzajú, že cirkevný spev bol dôležitou súčasťou pobožností v kostole. Okrem iného slúžil ako príprava pred začiatkom kázne alebo sa spievalo pred popoludňajšími nedeľnými litániami. (35)
Prípravy na nedeľu sa začínali už v sobotu. Gazda narezal sečku, nachystal drevo, pripravil šatstvo, aj obuv dal do poriadku. V zimnom období čítal z Biblie. Okrem toho po večeri pravidelne predčítaval nahlas niečo z katechizmu o jestvovaní Boha, o hriechoch, o cieli na zemi. Potom sa rodina doma rozprávala a spomínala predkov a staré udalosti. Každý Omšenčan vedel pomenovať 4 – 5 pokolení svojich predkov. (36)
Cirkevná kronika potvrdzuje, že po roku 1829 nastala v obci totálna maďarizácia. Maďarský jazyk sa používal v úradnom styku, v škole aj v kostole. Prastarí rodičia sa museli modliť po maďarsky. Sv. omše sa slúžili po latinsky. Až v dôsledku zmien vyplývajúcich z II. vatikánskeho koncilu sa v roku 1965 na návrh liturgickej komisie začal uvádzať do života jazykový dekrét. V praxi to znamenalo, že bohoslužby sa už slúžili v materinskom jazyku.
Húževnatá povaha ľudu sa prejavovala v tom, že ľudia v Omšení veľmi dbali na to, akým kazateľom je ich kňaz. Kázeň bola pre nich podstatnou zložkou ich duchovného a náboženského vedenia. Ak sa im niečo nepáčilo, dokázali ísť aj pred cirkevnú vrchnosť. Tak to bolo aj okolo roku 1900, keď mali kňaza po mozgovej príhode, ktorému nebolo rozumieť. Písali žiadosti a žiadali o kazateľa, ktorý by výrečne vysvetľoval Božie slovo. Keďže žiadosti nepomáhali, pokračovali deputáciou pod vedením Jána Čmelku. Celú záležitosť prišiel do dediny vyšetriť okresný náčelník a vodca deputácie bol nakoniec pokarhaný. (37)
Spomedzi kňazov slúžiacich vo farnosti treba bližšie spomenúť aspoň niektorých. Ján Darvai pôsobil vo farnosti 25 rokov. Počas jeho pôsobenia sa náboženský život pozdvihol. Do kostola zadovážil nový hlavný oltár, nový oltár Božského Srdca, kazateľňu aj organ. Blahodarne pôsobil aj Ignác Kutiš. Do farnosti pozval na ľudové misie redemptoristov z Kostolnej. Misie priniesli veľký úspech a aby sa zasiate semeno udržalo, zriadili sa náboženské spolky, najmä Spolok sv. ruženca. Zaviedol sa prvý piatok, ožil sviatostný život. Postavila sa nová fara, do ktorej sa kňaz nasťahoval 6. 12. 1937. (38)
Kňaz Ernest Omachel pôsobil vo farnosti 20 rokov. Bol známy tým, že okrem kňazskej služby sa venoval aj staviteľským prácam a stolárčine. Spolu s veriacimi sa zapájal do záchranných prác na bývalom benediktínskom kláštore na Skalke pri Trenčíne. Keď potreboval pomoc mužov, neváhal vstúpiť do krčmy a dohodol sa s nimi priamo tam. V duchovnej oblasti sa prejavil ako veľký ctiteľ a šíriteľ úcty k Božskému Srdcu Ježišov-mu. Počas jeho pôsobenia bol v roku 1987 v zadnej časti kostola zhotovený betlehem s drevenými figúrkami. Okrem toho bol milovníkom hudby. Farnosť mu natoľko prirástla k srdcu, že v nej napokon ako dôchodca prežil posledné roky svojho života. Zomrel 30. 8. 1995.

Cirkevný život v obci sa výrazne zmenil po roku 1989. Nesúviselo to len so situáciou po „nežnej revolúcii“. Vyplývalo to predovšetkým z určitého oživenia v duchovnej oblasti, ktoré nastalo po príchode poľských kňazov. Začali sa slúžiť sv. omše pre deti, mládež sa stretávala na fare, kde si prehlbovala vieru novými formami modlitby a štúdiom Svätého písma. V prvú sobotu mesiaca sa pravidelne konala fatimská pobožnosť, na ktorú vo veľkom počte prichádzali aj veriaci z Dolnej Poruby a blízkeho okolia. Po sv. omši veriaci ľud niesol sochu Panny Márie fatimskej v procesii okolo kostola. Ženy a dievčatá boli oblečené v kroji.
Keď už je reč o kostole, treba pripomenúť, že stojí v strede obce, bol postavený v románskom slohu v prvej polovici 13. storočia a nesie názov Kostol narodenia Panny Márie. Dodnes je miestom spravovania kultu tunajších veriacich. Vzhľadom na jeho veľkú historickú hodnotu ide o pamiatkovo chránený objekt. Viackrát prešiel drobnými opravami, aj rekonštrukciami. Jedna z najväčších prestavieb sa datuje na rok 1927. Neskôr ho nanovo niekoľkokrát vymaľovali, menili sa okná, dvere, urobila sa nová prestavba, vrátane vysušovania a sanácie múrov, či nového kúrenia. V najbližšom čase je plánovaná obnova vonkajšej fasády a výmena krytiny.
Okraje obce lemujú dve kaplnky zasvätené úcte k Panne Márii. Mariánsky kult bol v Omšenskej doline rozšírený už v minulosti. Hneď pri vstupe do obce smerom od Trenčianskych Teplíc upúta pohľad baroková kaplnka, ktorá bola postavená v roku 1794.

Kaplnku postavili obyvatelia Omšenia s pomocou zemepána a popritom sa písomne zaviazali, že ju budú udržiavať. V jej vnútri je umiestnená socha Panny Márie, pričom o výzdobu kaplnky a úpravu jej okolia sa dodnes stará Lýdia Václavová. V roku 2000 sa uskutočnila jej oprava a 8. októbra toho istého roku ju už ako obnovenú vysvätil farár Ivan Ďuriš.
Iná kaplnka je umiestnená na konci obce na ľavej strane cesty smerom do Dolnej Poruby. Aj o túto kaplnku sa z pokolenia na pokolenie starajú príslušníci konkrétnych rodín (v súčasnosti Anastázia Marienková). To však zďaleka nie sú všetky miesta, kde si veriaci uctievajú svoju Matku. Malú kaplnku možno nájsť aj „v Dolinkách“. Umiestnila ju tam rodina Marčeková (Lukáč a Pavlína). Inú zasa postavili veriaci „pod Vŕškom“, kde pri nohách Kráľovnej pokoja a pod krížom jej Syna hľadajú pokoj duše ľudia prechádzajúci prírodou. Socha, ako aj niektoré kamene tejto kaplnky boli privezené priamo z Medžugoria. (39) Kríž s korpusom daroval Jaroslav Marček, ktorý sa dodnes stará o celý objekt kaplnky. Niekedy (napr. na Veľký piatok) si veriaci smerom ku kaplnke konajú pobožnosť krížovej cesty.

V obci sa týči aj niekoľko krížov: na dolnom konci (40), pred kostolom, pred farou, na cinto-ríne, v Belákovom (na Bzovíku) (41), na Omšenskej Babe a na Lašteku. Niektoré z nich majú tvar dvojkríža. Drevený dvojkríž, ktorý sa nachádza na samotnom vrchu Omšenskej Baby, je venovaný vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. Posvätil ho páter Miroslav Sleldzinski, MIC (Mirosław Ślełdziński), o čom svedčí aj malá pamätná tabuľa umiestnená na kríži. Vďaka súkromnému darcovi je tento kríž od roku 2015 osvietený solárnou lampou. Druhý dvojkríž je od r. 1998 umiestnený na Lašteku. Zdobí ho reliéf našich vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda. Pri rôznych výročiach alebo pri príležitosti rôznych sviatkov sa pri spomínaných krížoch konajú pobožnosti alebo sa pri nich slúži sv. omša. (42) O ich údržbu a výzdobu sa starajú niektorí obetaví veriaci z farnosti.
Podľa údajov z posledného sčítania ľudu v roku 2011 malo Omšenie 1 969 obyvateľov. K rímskokatolíckej cirkvi sa hlásilo 1 728 veriacich, ku gréckokatolíckej cirkvi 2 osoby, k evanjelickej cirkvi augsburského vyznania 6 osôb, k náboženskej spoločnosti Jehovovi svedkovia 2 osoby, ku kresťanským zborom 2 osoby, k apoštolskej cirkvi 4 osoby, k cirkvi bratskej 1 osoba, k cirkvi Ježiša Krista svätých neskorších dní 1 osoba, k iným cirkvám a náboženským spoločnostiam 3 osoby, pričom bez vyznania bolo 68 obyvateľov a 152 neuviedlo žiadne vierovyznanie.
Uvedené štatistické údaje nič nemenia na fakte, že Omšenie obohatilo katolícku cirkev o viaceré duchovné povolania. Je známe, že „6. decembra 1900 v Omšení u Malov prišla na svet Mária, dcéra Michala Marčeka (1871 – 1946) a Magdalény Mallovej (1873 – 1908). […] Mária sa rozhodla zasvätiť svoj život Bohu. Vstúpila do rádu premonštrátok a po zložení rehoľného sľubu r. 1934 prijala meno Božena. Jej pozemská púť sa zavŕšila 3. decembra 1974 vo Vrbovom. Okrem nej sa rehoľníčkami stali aj Omšenčanky Terézia Hollá (13. 10. 1894 – ?, sestra Lukáša Hollého) a Alžbeta Gašparová (3. 11. 1899 – ?, sestra Ignáca Gašpara). Obidve pôsobili v spoločenstve alžbetínok“. (43) Z Omšenia ďalej pochádzajú aj iné – ešte žijúce rehoľníčky. Sestra Mária Vincenta Tvrdoňová (vlastným menom Dana Tvrdoňová, nar. 7. 1. 1973) patrí medzi Satmárky, čiže je členkou Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta. Od októbra 2009 pôsobí v Albánsku v dedinke Bushkash. (44) Jej vrstovníčka, sestra Mária Anzelma Trokanová (vlastným menom Katarína Trokanová, nar. 5. 10. 1974), je členkou Kongregácie sestier Božského Vykupiteľa. Momentálne ešte s ďalšími dvomi spolusestrami pomáha pri pastorácii v Partizánskom. Medzi rôznymi úlohami, ktoré plní v rámci vlastnej rehole, treba spomenúť náročné a zodpovedné poslanie, akým je formácia sestier junioriek.
V Omšení okrem toho dozreli aj dve kňazské povolania, z toho jedno rehoľné. V aktívnej službe pre Bansko-bystrickú diecézu pôsobí rodák z Omšenia – kňaz Ondrej Cebo (nar. 9. 11. 1959). Kňazskú vysviacku prijal z rúk Mons. Rudolfa Baláža 19. 6. 1999. Dodnes pôsobil vo viacerých farnostiach spomínanej diecézy (Vrútky, Prievidza-Zapotôčky, Sebedražie, Oslany, Dolné Plachtince, Socovce). Momentálne plní úlohu pastiera vo farnosti  Partizánske-Šimonovany. Je známy predovšetkým svojou skromnosťou.
Členom Spoločnosti kňazov mariánov od Nepoškvrneného počatia Panny Márie sa stal o niečo mladší rodák – Marek Martiška (nar. 3. 3. 1980). Sám sa priznáva k tomu, že ako stredoškolák sa chcel stať najskôr voja-kom. V tom období však vo farnosti pôsobili kňazi mariáni, ktorí zanechali v jeho mladom srdci hlbokú brázdu. Po maturite preto odišiel do Poľska, kde sa sedem rokov pripravoval na svoju kňazskú službu štúdiom teológie a duchovnou formáciou. Na jeho kňazskú vysviacku a primičnú sv. omšu v omšenskom Kostole narodenia Panny Márie (31. 4.  – 1. 5. 2005) si dobre pamätajú viacerí veriaci. Ako novokňaz dva roky pôsobil v Dudinciach, neskôr na Hrádku pri Prahe, a od leta 2015 je správcom farnosti v Nedašově. (45)
Neoddeliteľnou súčasťou obce a farnosti je aj miestny cintorín, kde veriaci v spolupráci s obecným úradom pri pohrebných obradoch využívajú dom smútku. Spolupráca miestnej cirkvi a obce má v súčasnosti aj inú podobu. Prejavuje sa napríklad pri veľkých liturgických slávnostiach (procesia na Bielu sobotu, na sviatok Božieho Tela, 1. sv. prijímanie, hodová slávnosť). Okrem dychovej hudby Omšeňanka a folklórnej skupiny Dolina ochotne spolupracuje aj miestny dobrovoľný hasičský zbor. Príkladom bolo prenesenie a uctenie si relikvie sv. Cyrila dňa 21. 6. 2013, či odhalenie pamätnej tabule rodákovi Jánovi Bajzíkovi dňa  6. 9. 2015. (46) Aktívnu činnosť vyvíja ružencové bratstvo, misijné združenie Ducha Svätého či Spoločenstvo Kráľovnej pokoja pod záštitou sv. Jána Pavla II., ktoré je krásnym prepojením duchovného života v Omšení a Dolnej Porube, nakoľko jeho členmi sú veriaci pochádzajúci z obidvoch obcí patriacich do jednej farnosti.

POZNÁMKY
1) SEDLÁK, Vincentius (ad edendum praeparavit): Monumenta Vaticana Slovaciae, Tomus I, Rationes collectorum pontificiorum in annis 1332 – 1337. Trnavae – Romae MMVIII, s. 58, č. 266. ĎURČO, Marek: Kostoly ako sakrálne objekty vo farnostiach na strednom a hornom Považí na prelome 17. a 18. storočia. In: Vlastivedný zborník Považia XXIV. Žilina: Považské múzeum, 2009, s. 30. uvádza, že farárom bol Ján (de Misen) na základe Monumenta Vaticana Hungariae I./1. s. 200. Rozdiel vznikol tým, že obe diela vychádzali z iných zväzkov vyberačov desiatkov uložených vo Vatikáne, a to Monumenta Vaticana Hungariae zo zväzku č. 183 a Monumenta Vaticana Slovaciae zo zväzku č. 184, ktorý je z hľadiska presnosti údajov a faktograficky kvalitnejší a originálny.
2) Aktualizačný list národnej kultúrnej pamiatky, Múdry, J., 2003, Archív Krajského pamiatkového úradu (ďalej len KPÚ), Trenčín.
3) V mnohých kanonických vizitáciách sa spomína, že kostol bol postavený v roku 1536.
4) Kanonická vizitácia z roku 1754, Trenčianska župa I. (ďalej len TŽ I.), Náboženské písomnosti, Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči (ďalej len ŠAZA-By), i. č. 1268, škatuľa 345.
5) Kanonická vizitácia z roku 1766 podrobne opisuje oltár. TŽ I. Náboženské pís., ŠAZA-By, škatuľa 345.
6) Podrobne ho opisuje kanonická vizitácia z roku 1797. SNA, mikrofilm č. B 903.
7) Kanonická vizitácia z roku 1797, SNA, mikrofilm č. B 903. Tiež: Miscellanea, dostupné na webe: https://familysearch.org/ark:/61903/3:1:9Q97-Y39X-SSY?wc=9P3X-J4M%3A107654301%2C113960601%2C162028101%2C162029201%3Fcc%3D1554443&cc=1554443, roky 1767 – 1829,  inv. č.  matriky: 1638.
8) MOLECOVÁ-VAGAČOVÁ, Irena: Pospolitá kultúra v Omšení a jej funkčný charakter, dizertačná práca, 1946, s. 41.
9) MALO,  Martin: Rodák, na ktorého sa zabudlo: Ján Bajzík, kanonik kaločský (1. 9. 1765 – 25. 6. 1839). In: Omšenské noviny XXI., č. 3, október 2015.
10) Kanonická vizitácia z roku 1816, SNA, mikrofilm B 955.
11) Aktualizačný list národnej kultúrnej pamiatky, Múdry, J., 2003, KPÚ Trenčín. Tiež Štátny archív v Trenčíne (ďalej len ŠAT), Okresný úrad v Trenčíne, rok 1927, škatuľa 134.
12) Kanonická vizitácia z roku 1797, SNA, mikrofilm č. B 903. Kanonická vizitácia z roku 1699, SNA, mikrofilm B 156.
13) Kanonická vizitácia z roku 1797, SNA, mikrofilm č. B 903. Kanonická vizitácia z roku 1766, ŠAŽ, náboženské písomnosti, i. č. 1271, škatuľa 345.
14) Miscellanea, dostupné na webe: https://familysearch.org/ark:/61903/3:1:9Q97-Y39X-SSY?wc=9P3X-J4M%3A107654301%2C113960601%2C162028101%2C162029201%3Fcc%3D1554443&cc=1554443, roky 1767 – 1829,  inv. č. matriky: 1638.
15) Kanonická vizitácia z roku 1766, ŠAZA-By, náboženské písomnosti, i. č. 1271, škatuľa 345.
16) Údaje o evanjelických farároch som čerpala prevažne z prípravného materiálu Jozefa Holubyho k dejinám Trenčianskeho kontubernia: HOLUBY, Jozef:  Materiály II., Stávavších a stávajúcich cirkví, poznámky k Omšeniu, J 333 – 272  až  J 333 – 280.  Za sprostredkovanie tohto diela ďakujem ev. farárovi v Dolnom Srní, p. Pavlovi Černajovi. Niekoľko poznámok o ev. cirkvi v Omšení má aj FABÓ, András: Monumenta evangelicorum  aug. conf. in Hungaria, Historica, III. zväzok, Pešť: Károly Osterlamm 1865, s. 180.
17) Ondrej Ujfaluši bol poručníkom maloletého Štefana Baračku, pána Omšenia, a vystupoval v jeho mene.
18) VOJTEK, Marián: Dejiny Košeckej farnosti do roku 1890, diplomová práca. Na internetovej adrese: http://www.koseca.fara.sk/dejiny-farnosti.
19) ĎURIŠKA, Zdenko: Rodina Tobiáša Masníka v genealogiských súvislostiach. In: DORUĽA, Ján (ed.): Obdobie protireformácie v dejinách slovenskej kultúry z hľadiska stredoeurópskeho kontextu : Z príležitosti 300. výročia úmrtia Tobiáša Masníka. 1. vyd., Bratislava : Slavistický kabinet Slovenskej akadémie vied, 1998, s. 243.
20) HOLUBY, Jozef, c. d., uvádza jeho pôsobenie v Omšení od roku 1664. Biografický lexikón Slovenska II : Slovenská národná knižnica 2004, s. 629, uvádza rok 1666. REZIK, J. – MATTHAEIDES, S.: Gymnaziológia. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1971, uvádza na s. 121,  že v roku 1659 nastúpil na miesto diakona v Ilave.
21) Biografický lexikón Slovenska, s. 629. HORNYÁNSZKY, Victor : Beiträge zur Geschichte evangelischer Gemeinden in Ungarn, 1. vyd., Pest : Hornyánszky a Hummel, 1863, s. 143. Ďakujem Mgr. Lukášovi  Rybárovi, PhD. z Katedry všeobecných dejín FIF UK za poskytnutie  týchto údajov z uvedenej knihy.
22) VARSÍK, Branislav: Vznik a vývin slovenských kalvínov na východnom Slovensku. In: Historický časopis, roč. 39, 1991, č. 2, s. 142, vychádza z  ZOVÁNYI, J.: Protestáns lelkészek nyugtatványai régi tizedje-gyzékek mellet. In: Magyar protestáns egyháztörténeti adattár, 13, 1929, s. 134.
23) Kanonické vizitácie z rokov 1674 –  s. 71, 1691 – s. 115, 1692 – s. 145, 1694 –  s. 176, 1697 – s. 253, 1699 – s. 507. SNA, mikrofilm č. B 156. Matriky R. kat. farnosti v Omšení z rokov 1688 – 1752, uložené na Farskom úrade v Omšení.
24) Matriky R. kat. farnosti v Omšení z rokov 1688–1752, uložené na Farskom úrade v Omšení.
25) http://nemsova.fara.sk/Historia/default.html. Tiež BERNÁTOVÁ, Viera: Magistrát mesta Trenčína, Obligácie, katalóg,  i. č.  271, 1740, november 1, škatuľa 4, ŠAT.
26) Matriky R. kat. farnosti v Omšení z rokov 1688 – 1752, uložené na Farskom úrade v Omšení.
27) ĎURČO, Marek: Premeny Seminára svätého Ladislava v Nitre v archívnych prameňoch 18. storočia. In: Konštantínove listy 6/2013, s. 156 – 157.
28) fara.opatova.sk, tiež matriky r. kat. farnosti Omšenie.
29) ĎURČO, Marek,  2013, s. 149.
30) (red.): Osobnosti našich cirkevných dejín: Juraj Hábel. In: Omšenské noviny, ročník XXII, č. 3, október 2016, s. 14.
31) www.dcza.sk/sk/schematizmus/farnosti/bela.
32) CONGREGATIO CLERICORUM MARIANORUM AB IMMACULATA CONCEPTIONE BEATAE VIRGINAE MARIAE, skratka MIC. Po slovensky sa stručne povie „mariáni”, plný názov: Spoločnosť kňazov mariánov od Nepoškvrneného počatia Panny Márie.
33) Zoznam prevzatý a upravený z: ZMETÁKOVÁ, J. – ZMETÁK, I.: Cirkevný vývoj v obci po roku 1848. In: Dolná Poruba na fotografiách, v historických prameňoch a súvislostiach. MARTINÁK, P. a kol. Dolná Poruba, 2015, s. 73.
34) Omšenie a Omšenčania očami Agatona Gillera (1. časť). Prel. Z. Grabczak. Omšenské noviny, roč. XX, č. 2/2014, s. 11.
35) Porovnaj MOLECOVÁ-VAGAČOVÁ, I.: Pospolitá kultúra v Omšení a jej funkčný charakter. Národopisná práca z blízkeho okolia Trenčianskych Teplíc. Dizertačná práca. Trenčianske Teplice: vlastným nákladom, 1946, s. 73.
36) CEBO, O.: Farnosť Omšenie. Seminárna práca. Univerzita Komenského. Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta. Teologický inštitút v B. Bystrici – Badíne. Banská Bystrica 1996, s. 9.
37) Tamtiež, s. 8.
38) Tamtiež, s. 15.
39) Medžugorie (Međugorje) je pútnické miesto na juhu dnešnej Bosny a Hercegoviny.
40) Tento kríž stál pôvodne na konci vodnej priehrady. Dal ho tam postaviť Adam Škrovánek (1833 – 1885), ktorý spolu so svojím mladším bratom Jozefom vlastnil mlyn v dedine („u Minárov“). Ľudia, ktorí si ho ešte pamätali, spomínali, že bol bohatý a ľuďom v dedine požičiaval peniaze, pričom si žiadal vysoké úroky alebo teľce či ovce. Peniaze vraj našiel v bazilike na púti v Šaštíne. Neskôr údajne chcel odčiniť svoje zlé skutky, a preto dal postaviť tento kríž s Ukrižovaným. Pri budovaní vodnej priehrady bol v r. 1966 kríž premiestnený na miesto, kde stojí dodnes. Porovnaj GALIOVSKÝ, M.: Mlyny v našej obci. II. časť. Omšenské noviny, roč. XVI, č. 3/2010, s. 5.
41) V blízkosti tohto kríža, vztýčeného v roku 1890, došlo k nešťastiu. Krátko po vzniku JRD tu počas kosenia a zvážania zahynula Terézia Horňáková, ktorá sa pri nehode napichla na oje voza. O kríž sa stará Emil Václav a rodina Škrovánková.
42) Počas pôsobenia kňazov mariánov sa chodilo ku krížu do Belákového a na Omšenskú Babu. Na Laštek sprevádzal veriacich zasa Ivan Ďuriš a Miroslav Lysičan.
43) Mária Božena Marčeková (1900 – 1974). Omšenské noviny, roč XXI, č. 4/2015, s. 7. Dostupné na webe: http://www.omsenie.sk/images/c4-2015.pdf. Porovnaj RUSNÁKOVÁ, Pia Mária: Slovenská provincia Kongregácie sestier premonštrátok: dejiny a prítomnosť. 1. vyd. Vrbové, 2000, s. 96.
44) Sestry, ktoré tu žijú v komunite, vydávajú svedectvo kresťanského života v tejto prevažne moslimskej krajine, ktorá trpí veľkou chudobou. Okrem iného pomáhajú miestnemu kňazovi v katechéze a pri liturgických sláveniach, robia stretnutia s mládežou, projekty, ktoré umožnia ľuďom získavať prostriedky na živobytie. Dostupné na webe: http://www.satmarky.sk/pg/svet_albansko/. Medzi Satmárky patria aj dve rehoľníčky z Dolnej Poruby – sestra M. Alica (vlastným menom Marta Marienková) a sestra M. Blanka (vlastným menom Erika Ďuračková).
45) Porovnaj na webe : http://www.nedasov.cz/products/rozhovor-s-markem-martiskou-mic-novym-knezem-nedasovske-farnosti/
46) Ján Bajzík (1765 – 1839) – kanonik, učiteľ a zástupca riaditeľa na kanonickom, prepoštskom a biskupskom lýceu v Kaloči. Na sklonku svojho života v r. 1838 inicioval zväčšenie a renovovanie farského kostola.